Lehota na vydanie uznesenia k náhrade trov konania od rekodifikácie civilného procesu v právnej úprave absentovala. Dňa 18.05.2023 Národná rada SR prijala zákon poslanca Martina Čepčeka, ktorým sa mení Civilný sporový poriadok. Účinnosť nadobudne 01.07.2023.
Podľa novely o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Rozhodne samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Aká bola právna úprava v minulosti?
Podľa predchádzajúcej právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom súdnom poriadku, o povinnosti nahradiť trovy konania rozhodol súd spravidla na návrh v rozhodnutí, ktorým sa konanie končilo. Účastník, ktorému súd nárok na náhradu trov priznal bol povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní odo dňa vyhlásenia takéhoto rozhodnutia. Ak súd vyhlásil rozhodnutie, ktorým priznal nárok na náhradu trov konania, účastník konania následne v lehote zaslal vyčíslenie trov konania. Do vyhotovenia písomného znenia rozhodnutia súd mohol ustáliť presnú výšku náhrady, ktorú priznal. Účastníkovi tak bolo doručené rozhodnutie už s vymedzením výšky priznanej náhrady trov konania. Uplynutím lehoty na prípadne podanie opravného prostriedku účastník konania disponoval exekučným titulom nielen k nároku, ktorý bol predmetom súdneho konania, ale aj k nároku na náhradu trov konania. To umožňovalo začať s vymáhaním oboch nárokov súčasne v rámci jedného vykonávacieho konania.
Okrem toho Občiansky súdny poriadok zakotvoval ustanovenie, podľa ktorého v zložitých prípadoch (najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní) mohol súd rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Teda aj pre prípady považované za „zložité“ bola zakotvená zákonná lehota 30 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Prečo je zavedenie lehoty užitočné?
Nezakotvenie žiadnej lehoty pre vydanie uznesenia k náhrade trov konania vedie v praxi k situáciám, kedy bol síce účastníkovi súdneho konania nárok na náhradu trov konania priznaný súdnym rozhodnutím, ale ani po niekoľkých mesiacoch od vydania takéhoto rozhodnutia nie je výška nároku ustálená a nie je ju možné vymáhať. V praxi nastávajú situácie, kedy si účastník konania, ktorému bol priznaný nárok na náhradu trov konania musí v samostatnom vykonávacom konaní uplatňovať nárok, ktorý bol predmetom súdneho konania a až následne, s časovým odstupom, nárok na náhradu trov konania. To vedie jednak k zvýšenej administratívnej, časovej, ale aj finančnej záťaži účastníka konania. Takisto aj k zhoršeniu jeho situácie v prípadnom exekučnom konaní, keďže medzi časom si môžu nároky voči tomu istému dlžníkovi začať vymáhať aj ďalší veritelia a plynutím času sa tiež zvyšujú možnosti dlžníka účelovo sa zbavovať majetku.
Zakotvením lehoty na vydanie uznesenia k náhrade trov konania dôjde k posilneniu právnej istoty účastníkov konania a zvýšeniu kvality fungovania súdneho systému. Predpokladáme, že ubudnú prípady, kedy vydanie uznesenia o náhrade trov konania trvá neprimerane dlho. Zároveň bude určená objektívna hranica, od ktorej sa bude možné odraziť pri posúdení, či nedochádza k prieťahom v konaní.